Úvaha: Prečo máme radi psy ?

Po mojej predošlej úvahe o pohlaviach som sa opäť zamyslel nad inou, opäť veľmi dôležitou témou. Minulý týždeň som pozeral na TV Spektrum zaujímavú reláciu It's Me or the dog (po česky Buď já, nebo pes). V tejto relácii na začiatku každej epizódy predstavia rodinku, ktorá vlastní psa, ktorý je v istej oblasti nezvládnuteľný. Túto jeho nezvládnuteľnosť (napr. útočí na iných psov; sám si otvára chladničku a celú ju vyrabuje) tvorcovia programu nakrútia v plnej paráde. Nasleduje nešťastné nariekanie majiteľov psa (väčšinou je to celá rodina), až zo strany jedného člena rodiny nasleduje magická veta: „Buď ja, alebo pes !“. Vtedy je naplnený názov programu a môže sa začať show.

Ja, alebo pes !

Do rodiny je prizvaná profesionálna vychovávateľka psov, ktorá sa nie náhodou kamier vôbec neostýcha a miestami pôsobí až prehnane teatrálne. Avšak divák ani na chvíľu nezapochybuje o tom, že je odborníčka vo svojom fachu, a že prevýchovu psa hravo zvládne (aj keď to zozačiatku ide ztuha, aby sme aspoň chvíľu boli v napätí, či sa pes nakoniec napraví). A tak sa na konci programu z extrémne agresívneho psa stáva psíček krotký ako baránok, z bojazlivého psíčka sa stane pes sebavedomý a z nespratného psiska sa stane pes počúvajúci svojho pána na slovo. Iba raz sa vychovávateľke nepodarilo psa prevychovať a to bol prípad sexuálne hyperaktívneho ratlíka. Musela nastať kastrácia, v čom s dotyčným psom súcitil azda každý mužský divák (vrátane mňa).

Výcvik psa

Práve ten prípad psa, ktorý bol spočiatku nespratný, robil si čo chcel, až bol nakoniec prevychovaný natoľko, že počúval na každé jedno slovo, tak práve tento prípad ma primäl k úvahe, ktorú práve čítate. Už dlhý čas (sú to roky) ma trápi myšlienka, prečo vlastne učíme psov základne povely, ako Sadni !, Ľahni !, či Popros ! Sadni, či ľahni ešte pochopím (niekedy sa nám to môže hodiť, pes je tak „skladnejší“, menej potom zavadzia), ale popros ? Načo nám je dobré, keď nás pes prosí ? Žeby nejaký komplex z vlastného života, keď kvôli nám bude len ťažko nejaký človek tancovať na zadných a prosíkať nás, a to len pre kus piškóta ? Avšak niekedy sa možno hodí, aby sme psa naučili jednoduchým povelom, keďže psa to potom učí disciplíne. Napr. keď sa budete po ulici prechádzať s vašim pitbulom (alebo dobermanom, rotvajlerom, či iným mierumilovným plemenom), a ten sa rozbehne po okoloidúcom dieťati, ktoré na mieste roztrhá, vtedy si asi poviete: „Škoda, že ma ten pes nepočúva na slovo“.

Pes v kostýme

Avšak niektoré povely sú vážne pritiahnuté za vlasy. Napríklad „Podaj labku !“. No načo nám už mi to treba, aby som si so psom ruku podával ? Avšak, tu sa dostávame k samotného jadru problému, k jasnej odpovedi na otázku, ktorú som si položil v názve tejto úvahy. Podľa toho, čo som mal možnosť za svoj krátky život odpozorovať, som dospel k záveru, že ľudia majú radi psy vtedy, keď sa správajú ako oni sami (ako ľudia). Tam vidieť príčinu toho nadšenia, keď vám pes podá labku (ruku). Spomeňte si, či ste videli sedieť psa na gauči a povedali ste si: „Aha, on sedí ako človek !“ – a vtedy neexistovalo naozaj nič roztomilejšie. A to som ešte nepovedal o tých gýčovitých kostýmčekoch, do ktorých niektorí majitelia súkajú svoje psy. Ok, pri krátkosrstých alebo extrémne citlivých plemenách ako je napr. yorkshirsky teriér to pochopím, ale načo sú šaty pudlíkovi s huňatým kožuchom ? Aha, preto, aby vyzeral, ako človek …