S myšlienkou navštíviť Moskvu som sa pohrával takmer desať rokov.
A možno by som sa tam nedostal doteraz, keby som jedného dňa pri prezeraní
satelitných snímok tohto veľkomesta neobjavil čosi, čo ma ohúrilo. Priamo
v Moskve na brehu rovnomennej rieky stála biela silueta podobná lietadlu,
silueta, ktorú som dôverne poznal z obrázkov a videí – raketoplán
Buran.
Naozaj to bol on. Mne, ako nadšencovi kozmonautiky a vesmíru nebolo viac
treba. A tak sa stalo, že ešte v ten rok som Moskvu aj s partiou priateľov
navštívil. Zvolili sme si cestu pre niekoho možno netypickú – vlakom.
Naša výprava začala v jeden septembrový štvrtok o pol šiestej večer
v Ružomberku, kde sme nastúpili na medzinárodný rýchlik Bratislava –
Moskva . Čakala nás viac, ako 35 hodinová cesta a dve noci strávené vo
vlaku. Nuž, 2000 kilometrov je 2000 kilometrov a tak sme sa rozhodli prespať
čo najdlhšiu časť trasy. Prvýkrát sa nám to podarilo až za slovenskými
hranicami po dlhej polnočnej prestávke, spôsobenej výmenou podvozkov
vagónov za širokorozchodné. Ešte predtým sme sa v ukrajinskom Čope
rozhodli posunúť hodinky o dve hodiny napred na moskovský čas. Náš
spánok bol dlhý a výdatný. Mal za následok to, že druhú noc vo vlaku –
po vstupe na územie Ruska sme už nespali takmer vôbec. Ale všetko zlé je na
niečo dobré. V sobotu nad ránom sme totiž narazili vo vlakovej uličke na
Dimitrija. Dima bol čerstvý štyridsiatnik a rodený Moskovčan. Vracal sa od
známych z Ukrajiny. Živo sa zaujímal o to, kam ideme a keď počul
o raketopláne, takmer vyrástol o dve hlavy: „Buran? Tam som bol aspoň
stokrát!“ Dima síce pracoval ako rozvážač minerálok po Moskve, no
kozmonautika bola jeho celoživotná láska. Dokázal o nej rozprávať hodiny.
A čím viac rozprával, tým viac som sa utvrdzoval v myšlienke, že
lepšieho sprievodcu po Moskve nenájdeme. Navrhol som mu to a on súhlasil. Len
si najprv potreboval čosi vybaviť. Keď sme v sobotu pred obedom vystupovali
z vlaku na stanici Kijevskaja, chceli sme najprv pešo prejsť na Arbat,
vzdialený len pár minút cesty. Dima však bol proti. Odprevadil nás do metra
a pripomenul, aby sme nezabudli vystúpiť na Divadelnej. Tam sme sa mali o tri
hodiny stretnúť. „Čo tam budeme robiť tri hodiny?“ nedalo nám
neopýtať sa. „Nebojte, aj málo vám bude.“ Znela Dimitrijova odpoveď.
Mal pravdu. Divadelná je totiž zastávka v centre Moskvy oproti Štátnej
Dume. Odtiaľ vidno červené vežičky Historického múzea – a za ním už
začína Červené námestie. Veru, tri hodiny bolo málo. Prechádzali sme sa
popri slávnom Kremeľskom múre, po námestí, kde v kedysi dávno máji
defilovali pred zaplnenými tribúnami všetky silové zložky vtedajšieho
Sovietskeho zväzu. Videli sme mauzóleum aj s „múmiou“ Lenina. Chrám
Vasilija Blaženého, ktorý sa jednoducho nedá opísať slovami. A samozrejme
sme nazreli do GUM-u, jedného z najväčších obchodných centier na svete.
Tam sme sa schuti najedli a takmer behom sa vracali k zastávke metra, kde nás
už čakal večne usmiaty Dima. „Bolia vás nohy?“ znela jeho prvá otázka.
A keďže sme sa zhodli, že nebolia, navrhol prejsť v vytúženému
raketoplánu pešo. A tak sme sa popri rieke Moskve vydali smerom k parku
Gorkého.
Smelé plány a smutný koniec raketoplánu Buran
Dima bol skvelý rozprávač a tak sme sa cestou dozvedeli informácie, ktoré
si len tak jednoducho „nevygooglujete“. Buran sa mal stať vrcholným
článkom sovietskeho vesmírneho výskumu. Počas osemnástich rokov sa na jeho
vývoji a výrobe podieľalo viac, ako milión ľudí, 1286 vedeckých a
výrobných spoločností a ich úsilie bolo v roku 1988 (15. novembra)
korunované prvým úspešným bezpilotným letom tohto stroja. Buran bezpečne
vyniesla na orbit nosná raketa s názvom Energia. Po dvesto šiestich
minútach kozmickej misie a dvoch obletoch Zeme sa Buran vrátil na kozmodróm
Bajkonur – celý pristávací manéver bol riadený automaticky (tento
manéver nebol schopný do dnešných dní urobiť ani jeden z amerických
raketoplánov !). O tom, že Buran bol naozaj vynikajúcim strojom svedčí
napríklad aj to, že z 38 000 keramických doštičiek, zabezpečujúcich
jeho ochranu sa počas letu znehodnotilo len 5. Buran pristál za
poveternostných podmienok, pri ktorých by americký raketoplán povolenie
pristáť nedostal. Počas skúšobného letu mysleli Rusi aj na to, ak by
počasie bolo natoľko nepriaznivé, že by pristávací manéver nebol možný.
Zaujímavosťou je, že záložná pristávacia dráha pre prípad zlyhania
Bajkonuru bola vybudovaná v bývalom Československu vo vojenskom priestore
Ralsko blízko Liberca. Pristávacia dráha tu bola rozšírená na 80 metrov a
predĺžená takmer na dva a pol kilometra. Nič z toho však nebolo potrebné.
Buran bezpečne pristál aj napriek silnému bočnému vetru na Bajkonure.
Pristávacia rýchlosť bola takmer 310 km/h. Úspech tejto misie vyvolal
obrovský záujem pokračovať v začatom diele. Po raketopláne Buran mali
štartovať v priebehu rokov ďalšie, dokonalejšie typy. Niektoré mali
dokonca vybraté svoje mená – Ptička (vtáčik) a Bajkal. V tej dobe ešte
nik netušil, že prvý let ruského raketoplánu bude zároveň jeho
posledným. Vzhľadom k politickým zmenám nielen v Sovietskom Zväze, ale aj
na celom svete (koniec studenej vojny) sa stal projekt Buran nepodstatný. Svoju
úlohu zohral aj rozpad Sovietskeho zväzu. Rusi ešte stihli zostrojiť
Ptičku, aj ju previezli na Bajkonur do terajšieho Kazachstanu. Plán vypustiť
tento raketoplán strskotal v roku 1991, nepodarilo sa to ani v nasledujúcich
rokoch. Kým Ptička čakala na svoj let v Kazachstane, v roku
1993 dokončovali Rusi výrobu tretieho raketoplánu s typovým označením
2.01 (podľa viacerých zdrojov mal niesť názov Bajkal) . Ten už mal letieť
s posádkou. Bohužiaľ v tom istom roku vychádza nariadenie vlády
o úplnom zastavení projektu Buran. Tak sa stal z projektu, ktorý od roku
1976 zhltol viac, ako 16 miliárd rubľov raketoplán na jedno použitie.
Čo bolo ďalej?
Jasné, že nás zaujímalo, aký osud postihol jednotlivé raketoplány. Už
dávno sme vedeli, že okrem modelu, ktorý letel do vesmíru bolo vyrobených
ďalších 7 testovacích modelov. Tieto modely slúžili k dynamickým,
statickým, teplotným, vibračným a iným záťažovým testom. Hoci ich Rusi
nazývali makety – vzhľadovo boli na nerozoznanie od Buranu. Kam sa podeli?
Odpovede, ktoré sme mali možnosť nájsť na internete sú neúplné, alebo sa
v mnohom líšia. Kde je teda pravda?
Aj na tieto otázky poznal Dima odpovede. Aj keď dosť trpké.
Samotný Buran, ktorý sa dostal do vesmíru, dnes už fakticky neexistuje. Po
osamostatnení Kazachstanu (kde sa nachádza kozmodróm Bajkonur) museli Rusi
v rámci deblokácie svojho dlhu voči Kazachom „venovať“ im tento
raketoplán. Buran bol vzápätí umiestnený priamo na Bajkonure v hangári
s označením 112. Osamostanenie Kazachstanu však prinieslo Bajkonuru mnohé
negatíva. Štedré dotácie na údržbu kozmodrómu vyschli a tak sa stalo
čosi, čo naveky pochovalo Buran doslova a do písmena… Hangár 112 bola
obrovská betónovo – plechová stavba. V jej vnútri nebol uskladnený len
samotný Buran, ale aj časti nosnej rakety Energia. Keďže vzhľadom na
finacie nebola na tejto budove vykonaná takmer 10 rokov žiadna údržba,
12. mája 2002 spadla strecha hangáru pod ťarchou snehu priamo na
raketoplán a zničila ho. Zahynulo pri tom 8 ľudí. V tom istom roku bol
definitívne rozpustený oddiel ruských kozmonautov, pripravujúcich sa na
prvý pilotovaný let ruského raketoplánu…
Pozostatky raketoplánu v hangári 112
Raketoplán Ptička zostal tiež v Kazachstane – už takmer 20 rokov
pripravený na let. Podľa správ je uložený v oblasti múzea J.Gagarina a je
v relatívne dobrom stave.
Tretí raketoplán 2.01(Bajkal) bol v čase ukončenia projektu Buran –
Energia skompletovaný iba zo 40% a v továrni v Tušine, kde ho vyrábali a
konštruovali zostal až do roku 2004 – potom ho demontovali a vyviezli po
častiach k mestu Chimki pri Moskve na dočasné uskladnenie.
Málokto vie, že v roku 1993 bol kompletovaný aj raketoplán s poradovým
číslom 2.02 (bez mena). Po zastavení výroby bol rozobratý a niektoré jeho
súčiastky predané cez internet.
Práce tiež začali aj na piatom raketopláne, ten však bol už v roku
1995 rozobratý priamo vo výrobnom závode, ktorý potom zmenil výrobný
program a údajne doteraz vyrába autobusy.
Kam sa podeli testovacie modely projektu Buran?
Sú uložené v hangároch a halách po celom Rusku, kde vo väčšine
prípadov hrdzavejú a chátrajú. Ale nie všetky. Najzaujímavejší osud mali
dva z nich.
Testovací model OK-GLI (BTS02) Bol predstavený v Sydney v rámci
Olympijských hier 2000, odtiaľ pokračovala jeho púť do Bahrajnu, kde ho
kúpil bohatý podnikateľ čínskeho pôvodu pre svoj projekt Space Shuttle
World Tour. No okrem roku 2002, kedy ho vystavili na letnom festivale, nebolo
umožnené verejnosti (až na malé výnimky) pokochať sa pohľadom naň.
Hovorí sa, že počas piatich rokov bol skladovaný po častiach v Bahrajnskom
prístave. Až v roku 2008 ho odkúpilo Nemecké technické múzeum Speyer a
po mnohých právnych bitkách ho previezlo do nemeckého Sinsheimu, kde je
doteraz. Nemci mu približne za 10 miliónov € pripravili dôstojné miesto,
ktoré bude asi jeho posledným domovom. Záujem turistov o túto atrakciu je
obrovský a tak sa zdá, že púť tohto modelu skončila naozaj v dobrých
rukách.
Presun raketoplánu do Technického múzea Speyer
A to sa už vlastne dostávame k modelu OK-TVA. K modelu, ku ktorému sa blížime po nábreží rieky Moskvy. Gorkého Park nám spočiatku pripadal, ako park oddychu. Možno to bolo preto, že sme sem prišli zo severnej strany. Tu sa nachádzajú dve horské dráhy, obrovská hojdačka, čertovo koleso… Z tohto pohľadu je Buran poslednou atrakciou. No už z diaľky zaujme svojou majestátnosťou. Veď je dlhý takmer 36 metrov a 17 metrov vysoký. A tak sme konečne stáli pred ním. Do raketoplánu sa dá vojsť z pravej bočnej časti, ale aj zozadu. Kým sme sa kochali pohľadom na jeho tvary, Dima rozprával ďalej. OK-TVA je na nábreží Gorkého Parku od polovice devätdesiatych rokov minulého storočia. Plány investorov boli priam pompézne. Urobiť z raketoplánu atrakciu, akú svet nevidel. Vnútornú (nákladovú) časť premenili dizajnéri na tématickú reštauráciu, kde sa podávali jedlá, aké majú k dispozícií kozmonauti (polievky v tubách a podobne). Zároveň predelili tento priestor dreveným (!) panelom a v druhej časti zakomponovali 30 sedadiel opatrených technológiu simulujúcou preťaženie pri štarte a pristávaní a zároveň beztiažový stav počas letu. Počas toho všetkého sa po stranách sedadiel, aj v prednej časti premietali filmy z čias najväčšej slávy Buranu… Finančné náklady na prevádzkovanie atrakcie malo vykryť vstupné. Nestalo sa tak. Buran sa stretol s nezáujmom. Samozrejme, boli dni, keď turisti čakali fronty na vstup, ale po čase sa všetko zmenilo. Prudký pokles predaja vstupeniek prinútil začiatkom nového milénia skrátiť program vnútri raketoplánu na 20 minút zo štyridsiatich. Približne v roku 2007 čakala Buran ďalšia pohroma. Vplyvom počasia, ale aj nezáujmu o vonkajšiu údržbu začali opadávať z trupu doštičky tepelnej izolácie. Bolo finančne neúnosné pripevniť ich naspäť tak, aby neohrozovali okoloidúcich.
Opadaná tepelná ochrana raketoplánu
…a po rekonštrukcií
- Týždeň nad Mohanom
- Pred sto rokmi zastal prvý človek na Južnom póle
- Tipy na výlety
- Pod zelenou hviezdou (Esperanto)
- Moskva. Fotomozaika
Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!
Pridávam raritku na videu www.youtube.com/watch?v=QRXNcQ8q3cA
217.12.48.27/elis/trasa.aspx?vlakid=R_609_00
Presne týmto vlakom som cestoval ja. Už iba dodám, že naozaj je to dlhá cesta, no napriek tomu sa dá vychutnať v spoločnosti kamarátov.
217.12.48.27/elis/trasa.aspx?vlakid=R_609_00
Podrobný rozpis trasy tohoto rýchlika: 217.12.48.27/elis/trasa.aspx?vlakid=R_609_00
Pozri si trasu rýchliku R 609 BAYER . Z Bratislavy ochádza 0 13:57, pokračuje cez Trnavu, Trenčín, Žilinu, Ružomberok, Košice a o 22:20 je v Čiernej nad Tisou. Odtiaľ cez Ukrajinu až do Ruska. Trvá to však veľmi dlho....
Pozri si www.zsr.sk
Ako tam chodi zo Slovenska vlak ???
To si siel vlakom?
Ahooooj
Vrátil som sa z Moskvy. Po týždni!!!! Super výlet. Super tip na návštevu raketoplánu. Je to naozaj bomba.
mám ďalšie súradnice do GoogleEarth - 45.919566°, 63.310011°
Bajkonur - Kazachstan - raketolán Ptička - bohužiaľ bez prístrešku voľne hrdzavejúci
Ako je možné, že Rusi dokázali vyrobiť takú mašinu, že aj Američania boli z toho v šoku?
Kedysi sa hovorilo, že priemyselná špionáž Rusov fungovala tak dokonale, že sa Buran a Space Shuttle podobajú na seba, ako vajce vajcu. Rusi to odmietali s tým, že aero a termodynamika je rovnaká všade vo vesmíre a nezávisí od kapitalistického a socialistického rozdelenia sveta - preto tá podobnosť. Najpozoruhodnejší rozdiel bol v nosných raketách. Ruská Energia bola najväčšia raketa, akú kedy človek postavil - tak silná, že dokázala bezpečne vyniesť Buran na obežnú dráhu a ten už nepotreboval raketové motory, ako americký Space Shuttle. Energia bola pritom poháňaná čisto kvapalnými pohonnými látkami, kým Američania od roku 1970 v rámci úsporných opatrení používali tuhé palivo SRB (Solid Rocket Booster). Tieto pevné palivá sú oveľa lacnejšie, ako kvapalné palivo, ale aj oveľa nebezpečnejšie - stačí spomenúť haváriu Challengera. Čo sa týka raketoplánu Buran, Rusi ho skonštruovali doslova, ako kozmický vetroň, pričom sa dali po jeho bokoch primontovať prúdové motory, a tak mohol pristávať takmer na každom letisku sveta. V porovnaní s Američanmi si treba uvedomiť, aký bol bývalý Sov. Zväz obrovský - Američania síce mali peniaze, ale nemali také "mozgy" ako Rusi. Rusi sa naopak snažili o maximálny vývoj každého vynálezu. Kapacitne na to stačili aj keď finančne to bolo biednejšie. Samozrejme sa dá namietať, že aj Američania mali skvelý tím vedcov - no výsledky súperenia v kozme hovoria za všetko - prvé kozmické teleso na orbite nebolo z USA, ani prvý živý tvor a ani prvý človek. Američania síce pristáli prví na mesiaci - ale v kozmických pretekoch vyhrávali s prevahou Rusi - aj za cenu najvyšších obetí. Porovnanie amerického raketoplánu s ruským je dôkladne spracované na stránke www.k26.com/buran/Info/A_Comparison/a_comparison.html
Je toho tak veľa, že sem by mi to všetko nevošlo.
Ako je možné, že Rusi dokázali vyrobiť takú mašinu, že aj Američania boli z toho v šoku?
Buran šiel do múzea v kompletnom stave (bez rozoberania) pomocou špeciálnych ťahačov - konvoj šiel tak pomaly, že na tejto ceste ho na pešo sprevádzali tisícky Nemcov. Nádherné video z tejto púte nájdeš tu: www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=QcUar…
...alebo rovno navštív stránku speyer.technik-museum.de/en/en/spaceshuttle-buran a dozvieš sa viac
Paráda. Stokrát vďaka
Zaujala ma fotka raketoplánu pri sťahovaní do Nemecka. Ako ho dopravili do toho múzea? Po preprave loďou ho rozobrali a znovu poskladali, alebo ako? Nemáš nejaké info?
Buran šiel do múzea v kompletnom stave (bez rozoberania) pomocou špeciálnych ťahačov - konvoj šiel tak pomaly, že na tejto ceste ho na pešo sprevádzali tisícky Nemcov. Nádherné video z tejto púte nájdeš tu: www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=QcUar…
...alebo rovno navštív stránku speyer.technik-museum.de/en/en/spaceshuttle-buran a dozvieš sa viac
Zaujala ma fotka raketoplánu pri sťahovaní do Nemecka. Ako ho dopravili do toho múzea? Po preprave loďou ho rozobrali a znovu poskladali, alebo ako? Nemáš nejaké info?
Vynikajúci článok a ešte lepšia diskusia. ďakujem
Člověče, tolik informací, kolik si přidal do diskuze by vystačilo na celý článek. Neuvažuješ shrnout toto info v novém článku? Máš nějaké podrobnější informace o samotném letu raketoplánu?
V skratke - ŠTART: 15.11.1988 čas:03:00:00 UT. Vo výške 40 km sa oddelili po dvojiciach 4 bloky prvého stupňa nosnej rakety Energia. Vo výške 160 km sa oddelil 2.stupeň a ten zhorel v atmosfgére okolo 03:40 hod nad Tichým oceánom.Raketoplán v tom čase letel po balistickej dráhe a Rusom stačili iba dva manévre, trvajúce len necelých 110 sekúnd na to, aby ho naviedli na kruhovú dráhu. Po vykonaní plánovaných previerok boli zapnuté motory raketoplánu na cca 3 minúty, čo zapríčinilo, že jeho rýchlosť klesla o 70 m/s a raketoplán začal klesať smerom k našej atmosfére.Záverečná fáza zostupu bola prevedená pomocou mikrovlnného navádzacieho systému. Buran pristáva o 06:25 UT na dráhe kozmodrómu bajkonur. Pri brzdení boli ako výpomoc použité padáky s plochou 75 metrov štvorcových. O pokračovaní článku neuvažujem, predsa sa len jedná o portál, venujúci sa koníčkom, ktoré môže vykonávať každý. Ak sú však ešte nejaké otázky, kľudne ich smerujte sem, do diskusie. Ak budem vedieť, odpoviem.
Člověče, tolik informací, kolik si přidal do diskuze by vystačilo na celý článek. Neuvažuješ shrnout toto info v novém článku? Máš nějaké podrobnější informace o samotném letu raketoplánu?
Skupina kozmonautov pre let raketoplánom sa pripravovala už od roku 1978. K informáciám z tohoto obdobia je dosť ťažký prístup, pretože projekt raketoplánu podliehal najvyššiemu stupňu utajenia. Známy je napríklad plán rozvoja sovietskej kozmonautiky z roku 1966, kde o raketopláne nie je ani zmienka - no už o 7 rokov neskôr (1973) unikli informácie o Projekte 303 - čo bol krycí názov pre Buran.Takže v roku 1978 sa pripravovali kozmonauti - Igor Volk, Anatolij Levčenko, A. Ščukin, R. Stankjavičjus a O. Kononenko na let raketoplánom. Igor Volk bol už predtým skúšobným pilotom špeciálnych lietadiel, ktoré sa v podvese dopravovali do výšky 8 - 10 km a odtiaľ pokračovali v samostatnom lete. V tejto súvislosti môžem spomenúť, že aj raketoplán absolvoval let s pilotom - nebolo to však vo vesmíre, ale len pár km nad zemou. Prvý pilotovaný model raketoplánu bol úspešne vykonaný už 4.6.1982. Tu musíme spomenúť tragédiu z roku 1978, kde pri štarte nového lietadla zahynul kozmonaut Kononenko a skúšobné lety boli na 4 roky pozastavené. Prvé pilotované skúšky priniesli mnoho poznatkov, ktoré sovieti zúžitkovali pri vývoji raketoplánu (aerodynamika, tepelné vlastnosti a pod.). Je známe, že jeden z týchto modelov pristál v Indickom oceáne a dva v Čiernom mori. Spočiatku bol prototyp raketoplánu vynášaný do vzduchu pomocou ťažkého lietadla äbombardéra) VM-T. Neskôr bol vybavený štyrmi reaktívnymi motormi a tak mohol vzlietať a pristávať sám. viac
Prvý samostatný skúšobný let sa uskutočnil 10.11.1985. Pilotmi boli Igor Volk a Rimantas Stankjavičjus. Vyleteli do výšky 1000 m , urobili jeden okruh a za 12 minút úspešne pristáli.Do 15.apríla 1988 bolo takýchto skúšobných letov 24. Po ukončení skúšobných letov boli určené aj dve najpravdepodobnejšie posádky pre let raketoplánom do vesmíru (Igor Volk + Rimantas Stankjavičjus a Anatolij Levčenko + Alexandr Ščukin. Volk a Levčenko vo vesmíre boli. Igor Petrovič Volk v roku 1984, ako 143. kozmonaut vo vesmíre letel na lodi Sojuz T-12. Anatolij Semjonovič Levčenko v roku 1987, ako 204. kozmonaut vo vesmíre letel na lodi Sojuz TM-4. Levčenko sa bezpilotovaného štartu Burana nedožil. Umrel 6.6.1988 po operácií ťažkého nádorového ochorenia. O dva mesiace neskôr tragicky zahynul Alexander Ščukin pri skúšobnom lete lietadla Suchoj SU-26.Ostatní členovia oddielu sa štartu raketoplánu Buran zúčastnili. Pre zaujímavosť - Igor Volk bol v riadiacom stredisku na Bajkonure, Stankjavičjus pilotoval sprievodný MIG-25, z paluby ktorého zaznamenal štart rakety Energia aj samotné pristátie raketoplánu kameraman Sergej Žadovskij...
Kdesi som čítal, že už v roku 1980 bola pripravovaná skupina kozmonautov k letu na raketopláne. Leteli niekedy do kozmu ? Myslím v klasickej rakete - ako náplasť za to, že sa nepreviezli v raketopláne? Tiež som veľkým fanúšikom kozmonautiky a literatúry je pobiedne. Ináč, článok je skvelý, ale ja sa asi zájdem pozrieť na raketoplán do Nemecka - je to bližšie.
Skupina kozmonautov pre let raketoplánom sa pripravovala už od roku 1978. K informáciám z tohoto obdobia je dosť ťažký prístup, pretože projekt raketoplánu podliehal najvyššiemu stupňu utajenia. Známy je napríklad plán rozvoja sovietskej kozmonautiky z roku 1966, kde o raketopláne nie je ani zmienka - no už o 7 rokov neskôr (1973) unikli informácie o Projekte 303 - čo bol krycí názov pre Buran.Takže v roku 1978 sa pripravovali kozmonauti - Igor Volk, Anatolij Levčenko, A. Ščukin, R. Stankjavičjus a O. Kononenko na let raketoplánom. Igor Volk bol už predtým skúšobným pilotom špeciálnych lietadiel, ktoré sa v podvese dopravovali do výšky 8 - 10 km a odtiaľ pokračovali v samostatnom lete. V tejto súvislosti môžem spomenúť, že aj raketoplán absolvoval let s pilotom - nebolo to však vo vesmíre, ale len pár km nad zemou. Prvý pilotovaný model raketoplánu bol úspešne vykonaný už 4.6.1982. Tu musíme spomenúť tragédiu z roku 1978, kde pri štarte nového lietadla zahynul kozmonaut Kononenko a skúšobné lety boli na 4 roky pozastavené. Prvé pilotované skúšky priniesli mnoho poznatkov, ktoré sovieti zúžitkovali pri vývoji raketoplánu (aerodynamika, tepelné vlastnosti a pod.). Je známe, že jeden z týchto modelov pristál v Indickom oceáne a dva v Čiernom mori. Spočiatku bol prototyp raketoplánu vynášaný do vzduchu pomocou ťažkého lietadla äbombardéra) VM-T. Neskôr bol vybavený štyrmi reaktívnymi motormi a tak mohol vzlietať a pristávať sám.
Keby boli Rusi tušili, že ten let raketoplánu Buran je prvý a posledný, asi by ho nechali vo vesmíre dlhší čas a nie iba dva oblety
Zachovali sa niekde aj jeho technické dáta? Nemyslím len rozmery, ale napríklad aj nosnosť a podobne. Predsa to bol stroj, ktorý mal za úlohu vynášať na orbit náklad.
Rozhodnutie ponechať Buran vo vesmíre len 3 a pol hodiny a dva oblety nezáviselo od jeho tech. možností. Musíme si uvedomiť, že išlo o bezpilotný let a všetky funkcie raketoplánu riadili počítače. Ná tú dobu síce výkonné (dnes by sme sa nad ich parametrami len pousmiali), no aj tak kapacitne nestačili na spracovanie takého množstva dát, aby si v tom čase mohol Buran dovoliť viac, ako dva oblety a pristáť na vopred určenom mieste (Bajkonur). Jednoducho pred dvadsiatimi rokmi to nebolo možné. Čo sa týka tech. parametrov, za zmienku stojí napríklad, že už samotný Buran bol konštruovaný na 7 až 30 dní letu. Posádku mohli tvoriť dvaja až štyria kozmonauti, no s nimi sa mohlo do vesmíru prepraviť 6 ďaľších "cestujúcich". Buran pri štarte vážil 105 ton (pri pristátí 82 tom) a do vesmíru bol schopný vyniesť 30 tonový náklad (vzhľadom na zaťaženie pri pristávaní mohol pristáť s 20 tonami nákladu, ale aj to je úctyhodné číslo). Nákladový priestor bol 18,3 m dlhý a jeho priemer bol 4,7 m (priemer trupu 5,6 m). Pristávajúca rýchlosť bola určená na 340 km/h a dĺžka dojazdu pri pristávaní činila 1100 m a ž 2 kilometre. Plánovaná životnosť bola až 100 štartov do vesmíru !!! Teda je naozaj škoda, že stroj s takýmito parametrami letel iba jedenkrát.
Kdesi som čítal, že už v roku 1980 bola pripravovaná skupina kozmonautov k letu na raketopláne. Leteli niekedy do kozmu ? Myslím v klasickej rakete - ako náplasť za to, že sa nepreviezli v raketopláne? Tiež som veľkým fanúšikom kozmonautiky a literatúry je pobiedne. Ináč, článok je skvelý, ale ja sa asi zájdem pozrieť na raketoplán do Nemecka - je to bližšie.
Keby boli Rusi tušili, že ten let raketoplánu Buran je prvý a posledný, asi by ho nechali vo vesmíre dlhší čas a nie iba dva oblety
Zachovali sa niekde aj jeho technické dáta? Nemyslím len rozmery, ale napríklad aj nosnosť a podobne. Predsa to bol stroj, ktorý mal za úlohu vynášať na orbit náklad.
Ruslan - krásne fotky: www.theaviationzone.com/images/html/russian/an124/page1.asp
Nie - na obrázku je lietadlo s menom Mrija. No aj Ruslan aj Mrija sú vlastne lietadlá typu Antonov. Ruslan je AN 124 a Mrija AN 225. Pravdu máte v tom, že obidve lietadlá boli prispôsobené na prevoz raketolánu Buran. Na lietadlo Ruslan vo Zvolene si pamätám aj ja - pri jeho pristávaní sa triasli okná a hukot bol takmer neznesiteľný. Ale pohľad na pristávajúce monštrum stál za to. Krásne video lietadla Ruslan s Buranom na chrbte je tu: www.livevideo.com/video/85D4BF8C62B74A4BBE43837039836F76…
Detailný záber na kolesá pri pristávaní mi umožnil zrátať ich. Ak rátame dve kolesá na jednu nápravu, tak som ich aj s prednými narátal spolu 34 !!!!
Nuž a video Mrija+ Buran nájdete tu: www.youtube.com/watch?v=QRXNcQ8q3cA viac
Ďakujem za linky na videá. Na Ruslana si pamätám. Vtedy obloha nad Zvolenom na pár minút potemnela, ako keby sa blížila noc. Ruslan je neskutočný stroj. Článok je naozaj perfektný. Sú to síce socialistické dejiny, ale právom si zaslúžia pozornosť aj po rokoch. Ešte raz vďaka.
Prepáčte, trochu sa zapojím do diskusie. Pochádzam od Zvolena a pamätám si, ako pred dvadsiatimi rokmi pristálo na letisku Sliač obrovské lietadlo menom Ruslan. Vtedy o ňom hovorili, že je to lietadlo, ktoré dokázalo previezť raketoplán Buran na svojom chrbte. Je to to lietadlo,ktoré je na obrázku v článku?
Nie - na obrázku je lietadlo s menom Mrija. No aj Ruslan aj Mrija sú vlastne lietadlá typu Antonov. Ruslan je AN 124 a Mrija AN 225. Pravdu máte v tom, že obidve lietadlá boli prispôsobené na prevoz raketolánu Buran. Na lietadlo Ruslan vo Zvolene si pamätám aj ja - pri jeho pristávaní sa triasli okná a hukot bol takmer neznesiteľný. Ale pohľad na pristávajúce monštrum stál za to. Krásne video lietadla Ruslan s Buranom na chrbte je tu: www.livevideo.com/video/85D4BF8C62B74A4BBE43837039836F76…
Detailný záber na kolesá pri pristávaní mi umožnil zrátať ich. Ak rátame dve kolesá na jednu nápravu, tak som ich aj s prednými narátal spolu 34 !!!!
Nuž a video Mrija+ Buran nájdete tu: www.youtube.com/watch?v=QRXNcQ8q3cA
Prepáčte, trochu sa zapojím do diskusie. Pochádzam od Zvolena a pamätám si, ako pred dvadsiatimi rokmi pristálo na letisku Sliač obrovské lietadlo menom Ruslan. Vtedy o ňom hovorili, že je to lietadlo, ktoré dokázalo previezť raketoplán Buran na svojom chrbte. Je to to lietadlo,ktoré je na obrázku v článku?
Nasiel som to - suradnice sedeli iplne presne. Je to hanba, ze rusi takto nechavaju hrdzaviet tak skvely stroj. Keby to aspon dali do nejakeho hangaru, ale takto? Je mi z toho nanic a najradsej by som ho odtial dal previezt hoci aj ku mne domov.
Len na doplnenie - oblasť, kde je "odložený" raketoplán Bajkal patrí ešte stále k Moskve. Aj na GoogleEarth vidno, že to miesto sa nazýva Tushino (Tušino). To znamená, že sa vlastne nachádza v blízkosti výrobného závodu, v ktorom sa kedysi montoval. Mesto Chimki, ktoré som v spomínal v článku je len o kúsok vyššie, ako Tušino. Ak si necháš otvorený GoogleEarth aj so zobrazením ulíc, tak tá za Bajkalom sa volá Lodočnaja - je to tá oblúková, ktorú potom križuje ulica Slobody a spolu vytvárajú akoby veľké D. No a naľavo od ulice Slobody je veľký Tušinský závod, kde sa za ostatných 75 rokov okrem lietadiel stíhačiek vyrábal aj Buran, aj Bajkal. Sú tam tiež veľmi pekné fotografie, aj keď väčšina z nich má z neznámeho dôvodu názov "unititled".
A ja som zasa našiel pozostatky raketoplánu Bajkal - stačí ak si do GoogleEarth zadáš vyhľadať súradnice +55° 50' 28.95", +37° 27' 58.34" a nájdeš tam zaujímavé fotky + satelitný záber.
Nasiel som to - suradnice sedeli iplne presne. Je to hanba, ze rusi takto nechavaju hrdzaviet tak skvely stroj. Keby to aspon dali do nejakeho hangaru, ale takto? Je mi z toho nanic a najradsej by som ho odtial dal previezt hoci aj ku mne domov.
Inac, nasiel som foto raketoplanu v hangari 112 pred zrutenim strechy:
www.russianspaceweb.com/images/energia_buran_112_1.jpg
A ja som zasa našiel pozostatky raketoplánu Bajkal - stačí ak si do GoogleEarth zadáš vyhľadať súradnice +55° 50' 28.95", +37° 27' 58.34" a nájdeš tam zaujímavé fotky + satelitný záber.
Ešte sa tak povoziť v raketopláne, to by sa mi pááááááčilo.
Inac, nasiel som foto raketoplanu v hangari 112 pred zrutenim strechy:
www.russianspaceweb.com/images/energia_buran_112_1.jpg
No..a idem si setrit na cestu do Moskvy. Preco sa ja dozviem vsetko medzi poslednymi?
Inac, skvely clanok - a bombasticke video. Vdaka, vdaka, stokrat vdaka