26.04.2010

Vždy, keď sa spomínajú najvýznamnejšie osobnosti dvadsiateho storočia, ide o ľudí, ktorí sa preslávili v dobrom či zlom zmysle slova počas druhej svetovej vojny. Práve táto vojnová zrážka je pre svoje následky najdôležitejšou udalosťou uplynulých sto rokov. Zostali po nej milióny mŕtvych, ranených, zničených. Bola to vojna, v ktorej sa nemohol tešiť ani víťaz.

Rooseveltov predvolebný plagát

V súvislosti s druhou svetovou vojnou sa najčastejšie spomínajú dve mená – Adolf Hitler a Josif Vissarionovič Stalin. Práve nemecký führer a ruský diktátor sú dve osobnosti, od ktorých najviac záviseli osudy miliónov ľudí na tomto svete. Taliansky duce Benito Mussolini či britský ministerský predseda Winston Churchill, to sú ďalšie dve významné postavy svetových dejín. Často sa však zabúda na niekoho iného – amerického prezidenta Franklina Delana Roosevelta. Bol to práve on, ku komu sa upierali oči nielen európskych národov s nádejou, že on je tým človekom, ktorý vráti svetu mier. Všetky napadnuté národy sa pýtali po každom Hitlerovom útoku: „Čo asi urobí Roosevelt?“ Odpoveď na podobné otázky však často nepoznali ani jeho najbližší spolupracovníci.

„Keď je štrnásť miliónov ľudí nezamestnaných, treba toto číslo vynásobiť štyrmi a až potom uvidíme, koľko ľudí žije v núdzi. Treba na to niečo vymyslieť… Dať ľuďom trochu pohody a šťastia, dať im prácu – to je naša dôležitá úloha.“ F.D. Roosevelt o nezamestnanosti v Spojených štátoch počas predvolebného príhovoru.

Franklin Delano Roosevelt pochádzal z bohatej aristokratickej rodiny, ktorá prišla do Spojených štátov v sedemnástom storočí. Práve jeho aristokratický pôvod poznačil štart jeho politickej kariéry. Ani štúdiá na Harvarde, ani právnická prax ho nenapĺňali. Mladý Franklin potreboval vzrušenie, kontakt s ľuďmi, cítil sa nevyužitý. Počas svojej mladosti sa často púšťal do riskantných biznisov, čo ho stálo veľa peňazí. Roosevelt si to však mohol dovoliť, pretože bol štedro podporovaný bohatou matkou. Svoje uplatnenie našiel až v politike. Počas pôsobenia v námorníctve sa zúčastnil prvej svetovej vojny, čo neskôr vo svojich prejavoch často a rád pripomínal. More bolo jeho liekom na všetky bolesti a trápenia. Po každej plavbe sa vrátil plný nových síl a odhodlania. Neskôr sa stal šéfom newyorskej polície a guvernérom štátu New York, čo bol výborný odrazový mostík pre úrad prezidenta. Roosevelt bol vynikajúcim politikom, ktorý sa nikdy nenechal vtiahnuť do rôznych zákulisných bojov a ťahov. Aj to bol dôvod, pre ktorý sa ho jeho protivníci a dokonca i kolegovia obávali. Báli sa mu dať veľkú moc, pretože nevedeli odhadnúť, ako s ňou naloží. Nakoniec však dosiahol svoje a vo funkcii prezidenta vystriedal v roku 1933 Herberta Hoovera. Po dvanástich rokoch sa tak dostal k moci predstaviteľ Demokratickej strany.

„Predovšetkým musím teda povedať s celým presvedčením, že jediné, čoho sa musíme báť, je strach sám o sebe – ten bezmenný, bezohľadný, neodôvodnený strach, ktorý paralizuje každé úsilie, aby sme od ústupu prešli k pochodu vpred…“ Časť inauguračného prejavu.

Roosevelt prevzal moc v krajine, ktorá stála na pokraji úpadku. Krach na Wall Street, hospodárska kríza na vrchole a neplodné roky republikánskej vlády sa prejavili na celkovom stave únie. Obrovská bieda, nezamestnanosť, dehonestujúce pracovné podmienky – to všetko zostalo tomuto mladému štátnikovi po Hooverovi. Roosevelt dal americkému národu nádej už pri prijatí nominácie demokratov na funkciu prezidenta:

„Sľubujem vám, sľubujem sebe, nový údel pre americký ľud.“

Práve tento jeho nový údel (New Deal) sa stal symbolom nádeje pre všetkých Američanov. Bol to vlastne plán štátnej intervencie. Nový údel predstavoval celý rad programov, ktorými sa snažil zastaviť ekonomický úpadok a zachrániť milióny Američanov pred životom v biede. Počas prvých sto dní svojej vlády sa pokúšal riešiť problémy bankového systému, priemyslu, poľnohospodárstva a trhu práce tak, aby podporil oživenie ekonomiky. Roosevelti bol pragmatický politik. Vedel, že nemôže vyriešiť všetko hneď, ale každé jeho rozhodnutie prispelo k výraznému zlepšeniu hospodárskeho života. Prezident mal však aj veľa odporcov. Boli to hlavne predstavitelia najväčších spoločností v krajine, ktorí ho obviňovali, že chce v Spojených štátoch zaviesť socializmus. Umne využili svoj vplyv a dosiahli, že Najvyšší súd rozhodol o protiústavnosti niektorých jeho zákonov. Bol to len vrchol vojny, ktorú Roosevelt viedol s Najvyšším súdom. Neskôr sa mu však podarilo dosiahnuť znovuprijatie najvýnamnejších zákonov, medzi inými i Zákona o sociálnom zabezpečení, z ktorého čerpajú Spojené štáty dodnes.

„Správnu vec treba brániť, i keby to bolelo.“

Roosevelt sa zasadzoval za ozdravenie celkového ovzdušia a praktík politického života v Spojených štátoch. Svoje politické koncepcie vždy odvodzoval od morálnych princípov. Preto bol veľmi obľúbený u americkej verejnosti. Ako prvý prezident vysoko oceňoval význam verejnej mienky pre politické postupy, aj keď jej výskumy boli vtedy ešte len v začiatkoch. Vedel veľmi citlivo zareagovať na očakávania verejnosti a povedať tie správne slová na získanie publika. Neboli to však slová, ale skutky, ktoré urobili z Franklina Delana Roosevelta možno najuznávanejšieho amerického prezidenta v histórii. Do úradu bol zvolený štyrikrát po sebe, čo bol nevýslovný precedens. Už jeho tretia kandidatúra sa stretla s veľkým odporom v politických kruhoch. Bolo to prvýkrát od čias prvého amerického prezidenta Georga Washingtona, čo bol prezident zvolený na tri funkčné obdobia. Veľa politikov, senátorov a kongresmanov ho od kandidatúry odradzovalo – či už pre vlastné politické ambície, alebo pre očakávanú stratu popularity. Možno aj sám váhal, pretože podlomené zdravie a namáhavá každodenná práca ho unavovali, aj keď to na sebe nikdy nedal poznať. Sám priznal, že by možno rád žil životom „Country gentlemana“ vo svojom rodnom Hyde Parku, jazdil na milovanom koni a brázdil more na svojej jachte. Ale na to až príliš miloval svoju prácu, svoj národ. Roosevelt dokázal to, čo nikto iný pred ním ani po ňom a volebné víťazstvo si s cigarou vychutnal dokonca štyrikrát.

„Rád sa do všetkého stariem, lebo žiadne predpisy mi v tom nezabránia.“

Roosevelt plnil svoje prezidentské úlohy z invalidného vozíka, na ktorý ho pripútala u dospelých ľudí veľmi zriedkavá detská obrna. Stalo sa tak už v roku 1921. Na jeho zdravie pôsobili blahodárne pobyty v stredisku Warm Springs, ktoré sám založil a kde aj zomrel. Výraznú vinu na jeho zdravotnom stave mal aj jeho lekár, ktorý sa nikdy nestretol s detskou obrnou u dospelých ľudí a chorobu podcenil. Bol to ten istý lekár, ktorý sa stal veľmi populárnym vďaka úspešnej liečbe bývalého prezidenta Grovera Clevelanda. Roosevelt často pracoval s vypätím posledných fyzických síl. Pohybovať sa mohol len za pomoci ťažkých oceľových pružín, občas ho museli podopierať, aby mohol urobiť pár krokov a pri tom všetkom musel stále vystupovať na verejnosti a prednášať verejné prejavy aj vtedy, keď mu i obyčajné státie pôsobilo neznesiteľnú bolesť. Franklin bol mimoriadne psychicky zdatný a nepodliehal komplexom. Aj v úzkom okruhu jeho spolupracovníkov ho málokedy videli unaveného, podráždeného a znechuteného povinnosťami, ktoré musel ako prezident plniť. Aj každodennú bežnú činnosť vykonával so zaujatím a neúnavne. Roosevelt zvíťazil nad vlastnou chorobou a predsudkami americkej spoločnosti.

„O hlade sa nedebatuje.“F.D. Roosevelt na tlačovej konferencii krátko po zvolení do úradu prezidenta USA.

Jeho manželka Eleonor sa neskôr vyjadrila, že „vďaka“ tejto chorobe sa naučil mať súciť s trpiacimi ľuďmi a definitívne sa zbavil aristokratických zlozvykov. Bola to práve ona, ktorá pri ňom vždy stála a podporovala ho. Určite nemalé percento jeho popularity patrilo práve pani Rooseveltovej. Tá ho často zastupovala na rôznych akciách, chodila po celých Spojených štátoch a medzi ľuďmi sa tešila obrovskej popularite. Prezident vždy dal na jej rady a počúval jej názory. Neraz začínal svoj prejav slovami: „Moja manželka mi hovorila, že v tom štáte ľudia žijú v biede…“ Eleonor si získala veľký rešpekt aj pre svoje humanitárne aktivity. Po druhej svetovej vojne sa zúčastnila na vytvorení Všeobecnej deklarácie ľudských práv a dodnes je považovaná za najvýznamnejšiu prvú dámu USA.

„Nemožno nič namietať ani proti jednej jeho všeobecnej pravde. Ale čo má – ak vôbec niečo má – na mysli, to vie iba F.D. Roosevelt a jeho osobný pánboh.“ Istý zahraničný štátnik po jednom rokovaní.


Franklin Delano Roosevelt ako prvý americký prezident začal využívať rozhlas. Veľmi obľúbené boli jeho tradičné „Hovory od krbu“ v ktorých sa pravidelne prihováral Američanom.

Franklin Roosevelt bol vo svojej podstate jednoduchý človek. Nevyžadoval si nijaký prepych, luxus, striktné dodržiavanie predpisov, ktoré vyžadoval jeho úrad. Na napomínanie, že niečo sa v Bielom dome nepatrí, tradične odpovedal: „Ale teraz sa to už patrí.“ S obľubou spomínal, ako v útlom detstve navštívil aj s otcom Biely dom a cítil sa tu veľmi nepríjemne. Všetko bolo na jeho vkus príliš dramatické a nudné. V prezidentskom sídle zaviedol úplne iné pravidlá, čo si nevedel vynachváliť predovšetkým britský kráľovský pár, ktorý sa z návštevy Washingtonu vracal neuveriteľne spokojný a oddýchnutý.

Roosevelt so svojim starým ošúchaným klobúkom zvládol štyri volebné kampane.

Roosevelt sa už pri začínajúcej sa nemeckej agresii v Európe obával toho najhoršieho – svetovej vojny. Možno keby jeho pokrokové zmýšľanie mala aj časť predstaviteľov európskych mocností na čele s Veľkou Britániou a Francúzskom, nemusel k nej vôbec dôjsť. Stačilo vypočuť výstražné varovania ruského ministra zahraničných vecí Litvinova, ktorý varoval pred rozpínajúcim sa fašizmom a hitlerizmom v Nemecku. Západné mocnosti sa však oveľa viac obávali komunizmu ako Hitlera. Dokonca aj po začatí vojny sa nesnažili Hitlera zastaviť, ale presmerovať jeho útoky na východ, čím by zabili dve muchy jednou ranou. Roosevelta, naopak, Sovietsky zväz svojim spôsobom fascinoval, čo bolo vodou na mlyn jeho odporcom, ktorí ho často obviňovali z toho, že chce v Spojených štátoch zaviesť socializmus. Dvaja najvýznamnejší predstavitelia fašizmu – Mussolini a Hitler však spočiatku v americkom prezidentovi nevideli protivníka, ale spojenca. Boli presvedčení, že jeho politická ideológia sa dá dosiahnuť iba diktátorstvom a tak ho považovali za jedného z nich – neobmedzeného vodcu na čele silného národa.

„Celý svet je príliš malý na to, aby sa v ňom súčasne zmestili Boh i Hitler.“ Rooseveltov prejav krátko po začiatku II. Svetovej vojny.

Keď vypukla v Európe druhá svetová vojna, Roosevelt musel čeliť izolacionistickému Kongresu až do chvíle, keď Japonsko zaútočilo na Pearl Harbour. Izolacionizmus bol vtedy typický pre celú americkú spoločnosť. A Roosevelt, aj napriek tomu, že sa izolacionistickému prístupu bránil, riadil sa v prvom rade heslom: „America first.“

„Je čosi iritujúce v tom ustavičnom americkom morálnom poučovaní zvyšku sveta, ak pri tom chýba návrh, čo treba urobiť, aby morálka mohla triumfovať.“ Reakcia francúzskej tlače na americkú izolacionistickú politiku.

Roosevelt aj napriek tomu presadil zákon o dodávke zbraní spojeneckým armádam v Európe. Tieto vojnové pôžičky znamenali po vojne obrovské príjmy pre americké hospodárstvo a ešte posilnili postavenie USA ako vojenskej i ekonomickej veľmoci. Vedel však, že Spojené štáty sa nemôžu vyhýbať vojne donekonečna. Vedel, že príde deň, kedy to bude kto z koho – kto zaútočí prvý, získa výhodu. Tento deň však Roosevelt, napriek odporúčaniu svojho vojnového generála, premeškal. 7. Decembra 1941 Japonsko zaútočilo na americkú vojenskú základňu v Pearl Harbour a zasadilo súperovi ničivý úder. Krátko po tom vyhlásilo vojnu USA aj Nemecko.

„7. December 1941 vojde do histórie ako deň podlosti a hanby!“ Rooseveltovo vyhlásenie po útoku na Pearl Harbour.


Plagát z obdobia štvrtej Rooseveltovej kandidatúry.

Neočakávaný útok bol pre Roosevelta veľkým šokom, z ktorého sa však rýchlo spamätal a po vstupe Spojených štátov do vojny sa spolu s Churchillom a Stalinom postavil na čelo úsilia Spojencov o konečné víťazstvo nad nacistickým Nemeckom. Hitlerova agresia sa medzitým obrátila smerom na Východ. Neúspešné dobýjanie Sovietskeho zväzu čoraz slabšou nemeckou armádou a odhodlanosť americkej verejnosti podniknúť zdrvujúci útok – to všetko nútilo Roosevelta podniknúť rozhodujúce kroky. Nevedno, či sa nechal ovplyvniť britským ministerským predsedom Churchillom, ale váhal. Otvorenie druhého frontu v Európe sa neustále odkladalo a sovietsky ľud zostal na boj proti nacistickej armáde osamotený. Aj napriek tomu však treba povedať, že Roosevelt túto obetu sovietskej armády aj patrične doceňoval – na rozdiel od svojich nasledovníkov.

Zľava Churchill, Roosevelt a Stalin počas konferencie v Jalte.

Sovietsky zväz sa stal obrom východu. Jeho úloha a význam počas druhej svetovej vojny bola významná a taký mal mať vplyv a zásluhy i po vojne. Toho sa veľmi obávali západné veľmoci, predovšetkým Churchill, ktorý sa snažil, aby sa po vojne všetko vrátilo do starých koľají – Európa na čele s Veľkou Britániou, Veľká Británia s jej kolóniami. Kolonialistickú politiku však nepodporoval Roosevelt, ktorý bol za to, aby utrápené národy dostali to, čo si zaslúžili – slobodu. Počas vojny sa viackrát stretli predstavitelia troch veľmocí, aby sa dohodli na spoločnom postupe. Stalin i Churchill presadzujúci svoje záujmy a medzi nimi „rozhodca“ Roosevelt. Taký bol. Vždy sa snažil nájsť kompromis. S obľubou hovoril svojim kolegom, ktorí nevedeli nájsť riešenie, že ich zamkne do jednej miestnosti a jesť dostanú, až keď sa dohodnú. Úloha arbitra mu prischla i pri týchto konferenciách.

„Chcel by svoj vysnený svet postaviť za 5–6 dní, hoci aj stvoriteľ na to potreboval viac času!“ W.Churchill o F.D. Rooseveltovi počas konferencie v Jalte.

Sovietsky diktátor Stalin bol pre Roosevelta – hlavu kapitalistickej veľmoci – veľkou záhadou. Bolo jeho osobnou ambíciou dostať sa tomuto človeku pod kožu. Stalin si Roosevelta skutočne obľúbil a dovolil mu oslovovať ho „ujo Joe“. Nebyť jeho náhlej smrti, ktovie ako by sa vyvíjali vzťahy medzi kapitalistickým západom a komunistickým východom. Franklin Delano Roosevelt zomrel len niekoľko týždňov pred kapituláciou Nemecka. Po páde Hitlera napísali jedny francúzske noviny:

„Víťazstvo Spojencov sa zavŕšilo. Jeden z troch hlavných aktérov Spojených národov, bojujúcich proti nacizmu a fašizmu, sa však nedočkal konečného víťazstva. Zomrel podľa vzoru hrdinov gréckych tragédií na úsvite nového dňa s poznaním, že jeho zrodenie pomohol úspešne vybudovať.“

V britskom denníku ho označili ako „veľkého človeka na čele veľkého národa.“ Pre ľudí v ktorejkoľvek časti sveta bol Franklin Roosevelt symbolom, ku ktorému upierali svoje nádeje. Keď zomrel, zomreli s ním aj niektoré ich nádeje a ich viera. Je jasné, že žiaden človek, i keby to bol najväčší svetový vodca, nemôže svojim životom alebo smrťou ovplyvňovať svetové dejiny dlhšie, než na pár zlomkov večnosti. Ibaže v tomto prípade smrť jedného človeka znamenala a spôsobila prázdnotu – v pokroku, v úsilí dostať sa dopredu, v zabezpečení toho, že sa vojna koniec koncov neviedla preto, aby sa zachoval status quo ante. Jeho nástupcom sa stal viceprezident Harry Truman, ktorý výrazne zhoršil vzťahy so Sovietskym zväzom. Dalo by sa dokonca povedať, že spojenie na najvyššej úrovni jednostranne prerušil. Postavil sa na čelo skupiny ľudí v Londýne a Washingtone, ktorí si túžobne želali vytvoriť a vypestovať atmosféru nenávisti a vojny proti Rusom, akoby ruský národ nebol zlomil ozbrojenú moc nacistov a tým nedokázal, aký je, a navždy aj bude dôležitý pre mierovú koalíciu.


Atómová bomba – Rooseveltovo „zneužité dieťa“

Osoba Franklina Roosevelta zohrala dôležitú úlohu aj pri definitívnej porážke Japonska, i keď už nežil. Všetko sa začalo dávno pred tým – objavením nevyčerpateľného zdroja energie – jadra atómu. Bolo jasné, že ako prvé, na čo sa táto energia využije bude bomba schopná v zlomku sekundy vyhladiť mesto z povrchu zemského. Chvíľu po tom, ako Hitler rozbehol svoje výbojné akcie v Európe, skupina vedcov, ktorí museli emigrovať pred führerovým besnením sa rozhodla predstihnúť nacistov a vyrobiť atómovú bombu skôr. Na to však bolo potrebné získať Rooseveltovu podporu a prostriedky. Na čelo tejto skupiny sa postavil nemecký fyzik Albert Einstein. Doručenie listu a objasnenie situácie americkému prezidentovi prischlo istému vplyvnému medzinárodnému finančníkovi, ktorý mal priamy prístup do Bieleho domu a ktorý úzko spolupracoval s touto vedeckou skupinou. Tento poverenec vysvetlil Rooseveltovi, aké je dôležité, aby sa takáto zbraň nedostala do rúk Hitlerovi. Roosevelt si všetko mlčky vypočul, zavolal šéfa vojenského kabinetu, generála Watsona (familiárne prezývaného Pa) a povedal mu dnes už historické slová:

„Pa, tu sa treba pustiť do roboty.“

Ktovie, ako by sa Roosevelt zachoval, keby vedel, že Hitler sa k tejto zbrani nikdy nedostane. A pritom chýbalo len tak málo. Návrh zamerať sa na výskum atómovej bomby predniesol Hitlerovi jeho minister pôšt. Hitler ho však pred celým národným zhromaždením vysmial a návrhu nevenoval pozornosť. Možno stačilo, aby s nápadom prišiel vojnový generál a všetko mohlo byť inak. Každopádne Rooseveltovým cieľom nebolo bombu použiť, len ju vyrobiť. Jeho primárnym cieľom bolo dobytie Nemecka a následný spoločný útok na Japonsko so Sovietskym zväzom. Trumanove ambície však boli oveľa väčšie. Definitívna porážka Japonska hrala v rozhodnutí zhodiť atómové bomy len druhoradú úlohu. Prvoradým účelom bolo zastrašiť celý svet. Bola to manifestácia americkej sily.


Franklin Delano Roosevelt – 32. prezident Spojených štátov

F.D. Roosevelt bol nesporne jedným z najvýznamnejších štátnikov dvadsiateho storočia. Bol americkým prezidentom, ktorý azda najlepšie v histórii USA vychádzal s Kongresom Spojených štátov. V podmienkach amerického politického života bol majstrom kompromisu a manipulovania s politickými prúdmi vnútri oboch politických strán – demokratickej i republikánskej i jednotlivých záujmových skupín. Roosevelt mal schopnosť veľmi bystro a rýchlo odhadnúť myšlienky a názory politického partnera, s ktorým rokoval. Bol vskutku mužom mnohých štýlov, vlastností a tvárí. Keď prijímal významných hostí na svojej jachte, bol skvelým spoločníkom s očarujúcim šarmom. Keď vystupoval na zhromaždeniach demokratickej strany, vždy sa z neho stal bojovný politický vodca, odhodlaný a zároveň láskavý a pozorný k rôznorodým vplyvným záujmom vnútri strany. Počas vojny sa premenil na tvrdého, nesmierne stručného a zručného manažéra, ktorý si získaval podriadených vrodenou a skúsenosťami získanou schopnosťou viesť.

„Po hodine strávenej s prezidentom Rooseveltom, bol som ochotný zaňho skočiť z 20. poschodia.“ Istý francúzsky štátnik po rokovaní v Bielom dome.

Roosevelt bol schopný vidieť za svoj vlastný tieň, ale nebol ho schopný prekročiť a ani sa o to nikdy nepokúšal. Jeho politickým krédom bolo, že správne sú len tie politické rozhodnutia, ktoré majú vytvorené podmienky na to, aby sa plnili. Bol „prefíkaný ako had a mierny ako holub.“ Azda najlepšie ho charakterizovala manželka čínskeho vodcu Čankajška, ktorá mu na otázku, čo si o ňom myslí, odpovedala:

„Mr. President, you are sophisticated.“

Slovo sophisticated totiž znamená v slovenčine komplikovaný, skúsený, vtipný, ale aj prefíkaný, rafinovaný či dokonca úskočný. Roosevelt bol mužom mnohých tvárí. Niekedy dokázal o banálnom probléme diskutovať hodiny pred prijatím rozhodnutia, inokedy si ani nevypočul základnú problematiku a rozhodol. Nikto, ani jeho najbližší spolupracovníci, ktorí mu boli verní počas celej jeho politickej kariéry nikdy nevedeli, kedy si čo myslí a ako sa rozhodne.

„Rozhovor s ním sa podobá poháru skvelého šampanského.“ Winston Churchill

Bol to človek, politik a štátnik úplne otvorený a prístupný poznaniu, človek, ktorý sa neprestajne učil z politickej skúsenosti a ktorý vnímal doslova všetkými zmyslami. Nebol politikom s vopred daným nadaním pre politickú činnosť. Všetky svoje schopnosti si poctivo cibril. Komentáre amerických žurnalistov, že Roosevelt pôsobí na verejnosť akoby bol rodeným prezidentom nezveličovali. Franklin Delano Roosevelt sa narodil i zomrel ako prezident Spojených štátov.

„Vládca má byť ako lev a súčasne líška, pretože lev sa vie vyhýbať nástrahám a líška zase brániť sa pred vlkmi. Rozvážny vládca nedodržiava sľuby, ak by ich dodržanie škodilo jeho veci…“ Niccolo Macchiavelli – Vladár

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 1


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie

    V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.

Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama